Christina Bakerová Klinová - Siroty z vlaku

Dve ženy, ktoré sú rozdielne, no niečo ich spája. Sú sirotami a vo svojom živote to nemali ľahké. Museli sa zmieriť so stratami, nepekným zaobchádzaním a využívaním. Ak nemáte rodičov, nič nestojí v ceste tomu, aby vás svet pomlel na kašu.
Na prelome 19. a 20. storočia v Amerike jazdili vlaky plné sirôt. Išli za lepšou budúcnosťou. Ale naozaj ich niekde čakala?
Po vystúpení z vlaku si ich zobrali noví rodičia. Niektoré deti mali šťastie a dostali sa do dobrej rodiny, iné skončili ako lacná pomocná sila.
Táto kniha je o jednej sirote z vlaku. Keď mala deväť rokov poslali ju naprieč nejasnej budúcnosti. Toto írske dievčatko prišlo o celú rodinu. Pretĺkalo sa životom. Teraz má už Vivian deväťdesiatjeden rokov a býva vo veľkom dome. V podkroví má však stále spomienky na minulosť, ktoré chce roztriediť.
Sedemnásťročná Molly je problémová. Vyhne sa polepšovni len vtedy, ak si odpracuje verejnoprospešné práce. Začne Vivian pomáhať s vyprataním minulosti.
Dej je rozdelený na minulosť a prítomnosť. V každej novej kapitole je napísané, v ktorom roku a v akom meste sa rozprávanie odohráva.

Siroty z vlaku sú malé vystrašené deti, ktoré vo svojom živote prišli o všetko, čo im bolo drahé. Táto časť dejín naozaj existovala. Riešila sa tým situácia sirôt. Nasadli do vlaku a čakali, kde sa dostanú a kto ich bude chcieť. Kniha je však historická fikcia, pretože sa síce opiera o skutočnosti, ale postavy sú výtvorom autorky. Pri písaní príbehu sa stretla so sirotami, ktoré jej povedali, ako všetko prebiehalo a niektorými osudmi sa nechala inšpirovať.

Verím v duchov. Sú to tí, ktorí nás mátajú, tí, ktorí nás opustili. Veľakrát v živote som ich cítila okolo seba, vnímala som, ako ma pozorujú a vydávajú svedectvo, keď nikto vo svete živých nevedel alebo nedbal, čo sa deje.
Mám deväťdesiatjeden rokov a takmer každý, kto bol kedysi v mojom živote, je teraz duch.
(str. 7)

Prológ je nádherne a smutne napísaný. Prvá ukážka v recenzii predstavuje prvé vety príbehu. Hneď ma to zaujalo a myslela som si, že dielo si moju pozornosť úplne získalo. Nemohla som sa viac mýliť. Úvod ma nalákal. Potom nastal veľký zlom, pretože o slovo sa prihlásila Molly – mladé dievča, ktoré je neprispôsobivé, ale jeho životná cesta sa pretne s cestou starej dámy, ktorá odhalí svoju bolestivú minulosť. Zdalo sa mi, že postava rebelujúceho dievčaťa tam nepatrila. Akoby sa tam iba vkradla, pokazila celý dej a nič z toho. Spisovateľka ju nijako nerozvinula. Použila ju len na svoj účel a tým to skončilo. Doteraz rozmýšľam, aký to malo význam. Po prvé; veľmi ma pri čítaní rušila, chcela som sa sústrediť len na starú paniu, no nedalo sa, lebo Molly všetko prerušovala svojimi problémami, ktoré neboli ani dobre popísané a rozvinuté. Po druhé; mala taký úžasný slovník tínedžera, že som skoro odpadla (nie, pani spisovateľka, nepomohlo vám, že ste sa radili so svojimi deťmi, ako máte zachytiť slang mladých, prehnali ste to) a po tretie; knihu som čítala skoro dva mesiace (najprv som netušila, prečo musím bojovať, aby som ju zobrala do rúk), táto osoba ma tak odradila, že som nedokázala pokračovať. Až keď som zaťala zuby a povedala som si, že to musím dočítať, až vtedy som zistila, že je to vlastne skvost s jedným výrazným rušivým elementom.

Život Vivian som čítala so zatajeným dychom. Nebolo to ľahké čítanie. Aj som si poplakala. Toto si malé deti nezaslúžia. Museli rýchlo dospieť a začať sa starať o seba. Nemali rodinu, zázemie. Mali len pár vecí, ktoré im pripomínali domov. Niektorým sirotám zmenili náhradní rodičia aj meno. Išli do neznámeho prostredia a mohli sa iba modliť, aby prišli k dobrým ľuďom. Osud je však nevyspytateľný... Stará pani si spomína na svoje detstvo a nie sú to práve najšťastnejšie spomienky. Deti by také zaobchádzanie nemali nikdy zažiť. No niektorí ľudia sú krutí. Bolo mi zle, keď som čítala, aké veci sa diali. Kniha je tiež plná nádeje. Emócie sa striedajú, takže čitateľ sa z toho tak rýchlo nespamätá. Skoro všetko zlé sa nahradilo tým dobrým. Bolo to z môjho pohľadu vyvážené. Takmer. Bolelo ma srdce z toho, akým zlom si prešli niektorí malí človiečikovia. Tieto časti ma, paradoxne, držali pri diele. Nútili ma pretáčať stránky. Obľúbila som si Vivian, ale Molly som musela len rešpektovať. Keby to bolo na mne, tak jej príbeh z deja vyškrtnem, no to ste už možno z môjho písania pochopili. Ale nedá sa nič robiť. Niekedy to autor neodhadne a v očiach niektorých čitateľov knihu pokazí tým, že do nej pridá postavu, ktorá tam nemá čo hľadať.

Cítim sa o desať rokov staršia, než som. Priveľa toho viem, videla som u ľudí to najhoršie, najväčšie zúfalstvo a sebectvo, a toto poznanie ma vyčerpalo. Tak sa učím predstierať, usmievať sa, prikyvovať, prejavovať empatiu, ktorú necítim. Učím sa zapadnúť, vyzerať ako všetci ostatní, hoci vnútri som doráňaná.
(117)

Toto dielo vám naservíruje všetky negatívne pocity, ale aj nádej. Môžete si rozšíriť poznatky z amerických dejín – dejín o sirotách. Ak ste aspoň trochu empatickí, čítanie vás vyčerpá a zasiahne, ale aj tak budete určite radi, že ste Siroty z vlaku neobišli. Možno ste o niektorých skutočnostiach ani len netušili. Kniha je príbehom dvoch žien, no pre mňa bola dominantná iba jedna – pani, ktorá ako dieťa stratila celú rodinu a stala sa sirotou. Sirotou z vlaku. V jej častiach rozprávania sú ukryté smutné myšlienky, ale sú také pravdivé, že budete mať zimomriavky a slzy na krajíčku. Oplatí sa to prečítať, aj keď vám do deja nebude zapadať druhá postava, čo sa môže stať, ale aj nemusí.
 

Hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Zelený kocúr.

 Knihu si kúpite napríklad v Martinuse alebo na bux.sk.