Na prvý pohľad normálna päťčlenná rodina. Všetko sa ale zmení, keď dcére Gwen diagnostikujú Turnerov syndróm – genetické ochorenie postihujúce len ženy, ktoré zapríčiňuje mnoho zdravotných problémov. Navždy bude uväznená vo svojom malom tele. Nedospeje. Matka Paulette sa silou-mocou snaží prehliadať postihnutie svojho dieťaťa. Naopak, otec, ktorý je vedec, sa usiluje na celú situáciu pozerať racionálne. To vyvoláva v rodine napätie a následný rozpad a úplný rozklad.Čitateľ hneď zisťuje, že táto kniha nie je iba o ochorení. Je o celej rodine. Každý člen v nej dostáva svoj priestor, a to je na nej také výnimočné. Autorka sa venuje všetkým svojim hlavným (ba aj vedľajším) postávam s trpezlivosťou, pretože chcú vyrozprávať svoj životný príbeh. A vy ich budete „počúvať“, lebo už nemáte na výber. Ste chytení vo víre osobných drám, odpustení, krásnych vyznaní, prehreškov, trpkých omylov a lásky, ktorá má rôzne podoby...
Kniha ma zaujala svojou témou, no to som netušila, čo sa z nej vykľuje. Bola som milo prekvapená, priam uchvátená. Nemohla som pochopiť, čo to čítam. V Diagnóze primárne nejde o genetické ochorenie jedinej dcéry v rodine. Ide o niečo viac. Už veľakrát som sa presvedčila, že si nemôžem byť stopercentne istá, čo si napokon prečítam. Toto je príbeh o rodine. Rodine, ktorá bola ťažko skúšaná.
Príbeh začína v čase, keď bolo všetko v poriadku, no pozorný človek uvidí náznak blížiacej sa katastrofy. Potom dej skončí. Pokračuje až o dvadsať rokov. Vtedy sa znovu stretávame so známymi postavami, ktoré život nešetril. Pomaly sa odkrývajú všetky udalosti, pri ktorých sme neboli, aby sme mali predstavu o nažívaní všetkých členov a neľahkom osude, s ktorým museli zápasiť.
Celým dielom nás sprevádza vševediaci rozprávač, ktorý si rád uzurpuje miesto, takže priamej reči je žalostne málo. Keď som videla prvé stránky, skoro som odpadla. Nemám rada opisy a veľmi som sa bála zhusteného textu, ktorý na mňa čakal. Bude dej nudný? Moje obavy boli neopodstatnené. Hneď na začiatku sa to vyriešilo; knihu som si obľúbila a mohol za to rozprávačský talent spisovateľky. Jej vysvetľovanie vzťahov a vzájomných väzieb vytvárali základ, aby časti príbehu dokonale zapadli na svoje miesto. Prepracovanejšiu a kvalitnejšiu knihu som už dávno nečítala.
Pozrel sa na svoju dcéru. Každému, kto poznal Turnerov syndróm, bola jej diagnóza zrejmá. Bola nízka, ale nie útla, jej široký hrudník sa zdal byť primeraný pre niekoho oveľa vyššieho. Krátke nohy mala hrubé a svalnaté a pevnú stavbu detských olympijských gymnastov – úzke boky a štítovitý hrudník.
(str. 64)
Všetci členovia rodiny sa obviňujú. Pretrhli sa najdôležitejšie putá. Každá osoba má svoju vlastnú teóriu, ako „dopomohla“ k zničeniu rodiny. Niektoré postavy vinia aj iných ľudí. V hlavách si vytvárajú scenáre a snažia sa rozpamätať na život, ktorý kedysi žili a skúšajú si predstaviť, aký by mohli žiť. Kniha je plná túžob a snov, ktoré sa nikdy nenaplnia, pretože v hĺbke svojej duše cítia, že svoju šancu premrhali. Stoja na mieste a nenapredujú... Ale to si nepripustia, a to so sebou prináša nepredvídateľné, krásne, smutné, no aj humorné situácie. Diagnóza predstavuje pocity, ktoré sa v našom živote objavujú a sú celkom prirodzené. Raz sa smejete a potom plačete. Autorka tieto fázy zachytila presvedčivo.
Billy začul na druhom konci telefónu zvláštne vrčanie. „Čo to je za hluk?“
„Asi píla. Tvoj brat reže v záhrade drevo.“
„Scott?“
„Áno, zlatko. Pracuje tu celý víkend. Ani ti nedokážem povedať, ako sa mi uľavilo, že sa niekto postaral o verandu.“
„Scott?“ zopakoval Billy.
„Spravil s ňou úplné divy. Netušila som, aké je zložité zreštaurovať niečo autenticky z historického hľadiska. Tvoj brat musel toho veľa naštudovať.“
Billy sa zamračil. Nevedel si predstaviť, že jeho brat robí niečo konštruktívne. Dopekla, čosi, čo nie je očividne deštruktívne.
Celým dielom nás sprevádza vševediaci rozprávač, ktorý si rád uzurpuje miesto, takže priamej reči je žalostne málo. Keď som videla prvé stránky, skoro som odpadla. Nemám rada opisy a veľmi som sa bála zhusteného textu, ktorý na mňa čakal. Bude dej nudný? Moje obavy boli neopodstatnené. Hneď na začiatku sa to vyriešilo; knihu som si obľúbila a mohol za to rozprávačský talent spisovateľky. Jej vysvetľovanie vzťahov a vzájomných väzieb vytvárali základ, aby časti príbehu dokonale zapadli na svoje miesto. Prepracovanejšiu a kvalitnejšiu knihu som už dávno nečítala.
Pozrel sa na svoju dcéru. Každému, kto poznal Turnerov syndróm, bola jej diagnóza zrejmá. Bola nízka, ale nie útla, jej široký hrudník sa zdal byť primeraný pre niekoho oveľa vyššieho. Krátke nohy mala hrubé a svalnaté a pevnú stavbu detských olympijských gymnastov – úzke boky a štítovitý hrudník.
(str. 64)
Všetci členovia rodiny sa obviňujú. Pretrhli sa najdôležitejšie putá. Každá osoba má svoju vlastnú teóriu, ako „dopomohla“ k zničeniu rodiny. Niektoré postavy vinia aj iných ľudí. V hlavách si vytvárajú scenáre a snažia sa rozpamätať na život, ktorý kedysi žili a skúšajú si predstaviť, aký by mohli žiť. Kniha je plná túžob a snov, ktoré sa nikdy nenaplnia, pretože v hĺbke svojej duše cítia, že svoju šancu premrhali. Stoja na mieste a nenapredujú... Ale to si nepripustia, a to so sebou prináša nepredvídateľné, krásne, smutné, no aj humorné situácie. Diagnóza predstavuje pocity, ktoré sa v našom živote objavujú a sú celkom prirodzené. Raz sa smejete a potom plačete. Autorka tieto fázy zachytila presvedčivo.
Billy začul na druhom konci telefónu zvláštne vrčanie. „Čo to je za hluk?“
„Asi píla. Tvoj brat reže v záhrade drevo.“
„Scott?“
„Áno, zlatko. Pracuje tu celý víkend. Ani ti nedokážem povedať, ako sa mi uľavilo, že sa niekto postaral o verandu.“
„Scott?“ zopakoval Billy.
„Spravil s ňou úplné divy. Netušila som, aké je zložité zreštaurovať niečo autenticky z historického hľadiska. Tvoj brat musel toho veľa naštudovať.“
Billy sa zamračil. Nevedel si predstaviť, že jeho brat robí niečo konštruktívne. Dopekla, čosi, čo nie je očividne deštruktívne.
(str. 292)
Môže sa vám zdať, že dielo je príliš zložité. Je kvetnaté. Áno, niekedy je menej viac, no toto nie je ten prípad. Ak si zvyknete na štýl, akým je napísané, budete ho milovať. Aj zo všedných pozorovaní okolia sa stali nádherné opisy. Vtedy si uvedomíte, že len niektoré tituly môžu vyčnievať z poličky plnej kníh. Že iba niektoré príbehy vo vás nechajú kráter a vy sa bojíte konca, pretože sa nechcete rozlúčiť s postavami, ktoré vám prirástli k srdcu. Tu nejde o tému. Samozrejme, Turnerov syndróm je závažné ochorenie, no to neznamená, že Jennifer Haigh odsunula všetkých na druhú koľaj. Pocity každého jedného človeka sú pre ňu nesmierne dôležité. To čitateľovi dokazovala stále, pretože taký priestor, aký dostala Gwen, dostali aj jej bratia a rodičia.
V lete, keď sa slávilo dvojsté výročie, bývali v tejto izbe spolu naposledy. Čas nebol nehmatateľný prízrak, mal hmotnosť, vôňu a hmotu. A ťažil ako olovo zavesené na nohy. A predsa mohli celé tie roky zmiznúť v jednom okamihu. Potom klopeš opäť na rovnaké dvere.
(str. 357)
Môže sa vám zdať, že dielo je príliš zložité. Je kvetnaté. Áno, niekedy je menej viac, no toto nie je ten prípad. Ak si zvyknete na štýl, akým je napísané, budete ho milovať. Aj zo všedných pozorovaní okolia sa stali nádherné opisy. Vtedy si uvedomíte, že len niektoré tituly môžu vyčnievať z poličky plnej kníh. Že iba niektoré príbehy vo vás nechajú kráter a vy sa bojíte konca, pretože sa nechcete rozlúčiť s postavami, ktoré vám prirástli k srdcu. Tu nejde o tému. Samozrejme, Turnerov syndróm je závažné ochorenie, no to neznamená, že Jennifer Haigh odsunula všetkých na druhú koľaj. Pocity každého jedného človeka sú pre ňu nesmierne dôležité. To čitateľovi dokazovala stále, pretože taký priestor, aký dostala Gwen, dostali aj jej bratia a rodičia.
V lete, keď sa slávilo dvojsté výročie, bývali v tejto izbe spolu naposledy. Čas nebol nehmatateľný prízrak, mal hmotnosť, vôňu a hmotu. A ťažil ako olovo zavesené na nohy. A predsa mohli celé tie roky zmiznúť v jednom okamihu. Potom klopeš opäť na rovnaké dvere.
(str. 357)
Protagonisti sú vykreslení ako najväčší „stroskotanci“ a chudáci. Riešia svoje osobné problémy, ktoré sa nakoniec prejavujú vo vzťahoch medzi nimi. Táto novinka vami pohne. Aj keď si možno niekedy poviete, že dôvodom ich zármutku sú malichernosti, nedajte sa zmiasť. Diagnóza má hĺbku, ktorú však odkrýva pomaly a postupne. Je ukrytá v rozprávaní. Dúfam, že si príbeh vychutnáte. Ja ho zbožňujem.
Hodnotenie: 5/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly