Lucia Braunová - Pomsta prichádza potichu

Krásna, úspešná, mužmi obletovaná, ženami nenávidená. Dokonalý život, no nič netrvá večne.

Olívia je autorkou hororov. Jej život sa však podobá rozprávke. Má všetko. No niekto zákerný sa pokúsi jej šťastie zničiť. Na scéne sa objaví kopec podozrivých. Komu leží v žalúdku tak, aby napodobňoval situácie z jej kníh? Kam je až vinník ochotný zájsť? Prečo práve ona?

Neuvedomuje si to, ale vo svojom okolí má zaujímavé indivíduá, ktorých psychický stav nie je najlepší.

Ulakomila som sa na záhady a začiatok ma prilepil ku knihe. Keby som vedela, že všetko pôjde dolu vodou, ani sa na dielo nepozriem. Od autorky som ešte nič nečítala, no zaregistrovala som ju na našom knižnom trhu. Povedala som si, že prečo nie? Nemala som to robiť. Ona je typická spisovateľka románov pre ženy a ja som na toto príliš cynická, škodoradostná a ostrieľaná životom.

Spôsobovalo mi až fyzickú bolesť čítať to. Pasáže, pri ktorých by sa normálne ženy nadchli, plakali, vrieskali na osadenstvo v knihe, som ja prešla smiechom a nervovým zrútením. Mne sa to zdalo hrozné, ale iné slečny by si na tom určite zgustli. To verím. Nie som typická žena. Mňa skôr romantické vyznania iritujú. Mám svojich obľúbených slovenských autorov ženských románov, ale autorku do toho určite nezahrniem. Vytvorila neoriginálny dej. V poriadku, že svojej hlavnej postave prisúdila povolanie spisovateľky. Prehltla by som aj to, že hrôzostrašné veci sa diali skoro v ľudoprázdnom hoteli – človek sa musí od niečoho odpichnúť -, potom sa prostredie zmenilo. Všetko toto beriem. Neviem pochopiť len jedno. Prečo zvolila typickú schému? Krásna žena, ktorú každý chcel dostať do postele a každá ju chcela zniesť z tohto sveta, lebo jej závidela. Nezdá sa vám, že vám to niečo pripomína? Román pre ženy ako vyšitý. Originalita umrela.

Chudera, mohla sa od neho odtiahnuť. Nedržal jej nôž pri hrdle, aby s ním tancovala. Páčilo sa jej to! Sledovala som ju pozorne. Robilo jej dobre, že ma to tak vytáčalo. Ona to na mne spozorovala. Nikto iný, iba ona. Pretože v pozorovaní druhých bola dobrá, ako inak by písala tie svoje braky? Veď aj svoje postavy nechávala trpieť. Ona je vlastne obluda.
(str. 50)

Knihu som čítala len kvôli tomu tajomnu. Keď som si odmyslela všetky tie melodrámy, ktorých som musela byť nedobrovoľne svedkom, to tipovanie vinníka ma aj celkom bavilo. Spisovateľka by musela veľmi utlmiť myšlienkové pochody postáv, aby bol príbeh pre mňa to pravé orechové. Nepotrebovala som vôbec vedieť, že ona chce jeho a on ju nie, a tak ďalej a tak ďalej... až ma z toho bolela hlava. Naozaj som si to nevychutnala. Bolo to až veľmi naivné. Môžete mi oponovať a tvrdiť, že práve preto sa píšu romány pre ženy – na relax. Ale mne sa jedine tak zdvihol tlak.. poriadne vysoko.

Koniec bola jediná originálna vec. Na to, ako sa to celé vyvinulo, nemám slov. To by mi ani vo sne nenapadlo. Tú osobu som vôbec neupodozrievala a potom udrela. Bolo to skutočne dobré. Celá kniha mala potenciál, no spisovateľka ho pochovala. Ja nie som jedna z tých čitateliek, ktorá sa teší, keď sa v knihe nachádzajú „romantické ťahanice“, ktoré ostatní ľudia tak zbožňujú. Som iná.

Hodnotenie: 2/5