Pomsta. Ovládajúca celú myseľ. Tento intenzívny pocit, ktorý sa s vami zahráva. Oko za oko, zub za zub. Protagonistom je jedno, že bude krvavá. Nevidia nič iné, len svoj cieľ. Sú povrchní (a niektorí aj veľkí psychopati).Čo dobré môže vzísť z takého príbehu, v ktorom je morálka a srdce značne potlačené, aby mohla zvíťaziť neutíchajúca túžba po zle?
Dej sa odohráva v Amerike, no Amerika už nie je dávno jediná krajina s vysokou kriminalitou. Ľudia sú teraz schopní všetkého a lokalita nehrá rolu. Bartková sa snaží popísať dnešnú generáciu ako ľahostajnú, so svojimi temnými tajomstvami, ktoré sa môžu javiť ako normálne, pretože do takejto doby presne spejeme. Všetkým sa zdá v poriadku to, čo v poriadku určite nie je.
Konečne niečo, čo ma od Bartkovej po dlhšej dobe zaujalo a prečítala som to so zatajeným dychom na jedno posedenie. Úprimne, môj šiesty zmysel mi hovoril, že táto kniha bude odlišná a že si ju vychutnám. Práve to sa aj stalo. Aj keď sú postavy plytké, nemajú zábrany a pôsobia ako naprogramované stroje bez štipky citu, číta sa o nich veľmi dobre. No ten strach, že budúce generácie môžu skončiť rovnako, ma stále máta. Alica nastavila zrkadlo dnešnému svetu a podarilo sa jej to úžasne. Musíte však čítať medzi riadkami, aby ste pochopili správanie postáv. Toto dielo je také ľahostajné ku všetkým situáciám, že vo vás vyvolá silné pocity. Takto dopadnúť nemôžeme!
„Prajete si?“ precedila cez zuby tónom, ktorý v sebe skrýval želanie, aby povedali: Nie, neprajeme, prišli sme sa sem iba ukázať! Prišli sme sem v daždi iba tak! Prišli sme si sem iba otriasť naše mokré rite!
„Poprosíme izbu iba na dnešnú noc.“
(str. 80)
Ľahostajní ku všetkému. Ľahostajní k sebe navzájom. Necitliví, prahnúci po pomste. Dávno prekročené hranice. Chybne nastavené priority. To je len zlomok toho, čo sa rieši v Zabijakoch. Dnešná doba je hrozná. Je hore nohami, ale tvári sa, že práve toto je správne. Tak to má byť. Môj osobný názor je ten, že autorka sa pokúšala napísať príbeh padnutý na hlavu, bez štipky ľútosti, v ktorom sa javí vražda ako samozrejmý skutok, aby nám otvorila oči. Ľudia nesmú považovať zlé činy za súčasť spoločnosti. Veď sa nič nedeje, však? Veď psychopati tu boli, sú a budú. Úplne prirodzené.
Hneď od začiatku vieme všetky súvislosti, ktoré by sme mali objavovať do konca knihy. To ma veľmi prekvapilo a tušila som, že zas budem nespokojná, no to nebola pravda. Síce vieme podstatné veci, ktoré hýbu dejom, stále čakáme na to, ako sa to uzavrie. Ja som bola netrpezlivá. Tento štýl písania typu Už vieš všetko, ale čo z toho máš? ma nechával na pochybách. Myslela som si, že príde nejaký veľkolepý záver a ja budem pozerať. Pozerať som pozerala, ale z iného dôvodu. Ten záver sa hodil do diela, no ja sa momentálne neviem rozhodnúť, či mi to stačilo. Vysvetlím to takto: Čítate príbeh, ktorý vo vás vytvorí také napätie, že si myslíte, že záver bude čerešničkou na torte. Poriadne sa to zaklincuje a vy na to nebudete môcť zabudnúť, lebo koniec bude čistá genialita a odpadnete. A potom realita: nechápavý výraz a otázka, či som len na toto čakala. Mozog ten šok musí spracovať. Prečítala som si záverečnú kapitolu dvakrát a skoro mi vypadli oči z jamiek. Božemôj, Alica to urobila. To nie je vôbec pekné. Ako mohla?! To je podlé aj na ňu. Začala som ale uvažovať, či si tým záverom nechcela zjednodušiť prácu. Mohlo by sa to uzavrieť aj inak? A čo som čakala? Sama neviem, no toto nie. Na druhej strane, táto situácia len umocnila pocit stratenej generácie. Behal mi mráz po chrbte. Plytké postavy zostali plytkými a ich nelogické rozhodnutia sa stávali nejakým zvráteným spôsobom logické. Iba v ich zvrátených mysliach. No každá akcia má svoju reakciu...
Civeli sme na seba ako v zlom sne a ona sa odrazu začala usmievať. Neprirodzene usmievať s neprirodzenými krikľavými červenými perami. Ako klaun v pekle.
(str. 188)
Zabijaci sú zvláštni. Skoro nič sa nevysvetľuje, všetko sa berie ako samozrejmosť, psychopatické správanie je teda normálne. Aspoň v kruhu hlavných postáv, ktoré tvoria dej. Päť ľudí, ktorí pred niečím utekajú. Alebo za niečím prahnú. Tak či tak, ich amorálne správanie sa nedá ospravedlniť, aj keď niektorí by na to mohli mať dôvod. V konečnom dôsledku sú to aj tak zabijaci – plytkí, stratení, presvedčení o svojej pravde. Dielo nastolilo veľmi závažné otázky. Kam sa posunula hranica normálnosti? Kam zmizla morálka a súcit. Možno vás prekvapí svojím nevšímavým postojom, ale som presvedčená, že je to zámer. Čítajte medzi riadkami a pochopíte.
„Poprosíme izbu iba na dnešnú noc.“
(str. 80)
Ľahostajní ku všetkému. Ľahostajní k sebe navzájom. Necitliví, prahnúci po pomste. Dávno prekročené hranice. Chybne nastavené priority. To je len zlomok toho, čo sa rieši v Zabijakoch. Dnešná doba je hrozná. Je hore nohami, ale tvári sa, že práve toto je správne. Tak to má byť. Môj osobný názor je ten, že autorka sa pokúšala napísať príbeh padnutý na hlavu, bez štipky ľútosti, v ktorom sa javí vražda ako samozrejmý skutok, aby nám otvorila oči. Ľudia nesmú považovať zlé činy za súčasť spoločnosti. Veď sa nič nedeje, však? Veď psychopati tu boli, sú a budú. Úplne prirodzené.
Hneď od začiatku vieme všetky súvislosti, ktoré by sme mali objavovať do konca knihy. To ma veľmi prekvapilo a tušila som, že zas budem nespokojná, no to nebola pravda. Síce vieme podstatné veci, ktoré hýbu dejom, stále čakáme na to, ako sa to uzavrie. Ja som bola netrpezlivá. Tento štýl písania typu Už vieš všetko, ale čo z toho máš? ma nechával na pochybách. Myslela som si, že príde nejaký veľkolepý záver a ja budem pozerať. Pozerať som pozerala, ale z iného dôvodu. Ten záver sa hodil do diela, no ja sa momentálne neviem rozhodnúť, či mi to stačilo. Vysvetlím to takto: Čítate príbeh, ktorý vo vás vytvorí také napätie, že si myslíte, že záver bude čerešničkou na torte. Poriadne sa to zaklincuje a vy na to nebudete môcť zabudnúť, lebo koniec bude čistá genialita a odpadnete. A potom realita: nechápavý výraz a otázka, či som len na toto čakala. Mozog ten šok musí spracovať. Prečítala som si záverečnú kapitolu dvakrát a skoro mi vypadli oči z jamiek. Božemôj, Alica to urobila. To nie je vôbec pekné. Ako mohla?! To je podlé aj na ňu. Začala som ale uvažovať, či si tým záverom nechcela zjednodušiť prácu. Mohlo by sa to uzavrieť aj inak? A čo som čakala? Sama neviem, no toto nie. Na druhej strane, táto situácia len umocnila pocit stratenej generácie. Behal mi mráz po chrbte. Plytké postavy zostali plytkými a ich nelogické rozhodnutia sa stávali nejakým zvráteným spôsobom logické. Iba v ich zvrátených mysliach. No každá akcia má svoju reakciu...
Civeli sme na seba ako v zlom sne a ona sa odrazu začala usmievať. Neprirodzene usmievať s neprirodzenými krikľavými červenými perami. Ako klaun v pekle.
(str. 188)
Zabijaci sú zvláštni. Skoro nič sa nevysvetľuje, všetko sa berie ako samozrejmosť, psychopatické správanie je teda normálne. Aspoň v kruhu hlavných postáv, ktoré tvoria dej. Päť ľudí, ktorí pred niečím utekajú. Alebo za niečím prahnú. Tak či tak, ich amorálne správanie sa nedá ospravedlniť, aj keď niektorí by na to mohli mať dôvod. V konečnom dôsledku sú to aj tak zabijaci – plytkí, stratení, presvedčení o svojej pravde. Dielo nastolilo veľmi závažné otázky. Kam sa posunula hranica normálnosti? Kam zmizla morálka a súcit. Možno vás prekvapí svojím nevšímavým postojom, ale som presvedčená, že je to zámer. Čítajte medzi riadkami a pochopíte.
Hodnotenie: 4/5
Za knihu z celého srdca ďakujem autorke.
Kúpiť si ju môžete napríklad v Martinuse.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly