Svetlana Alexijevič - Poslední svedkovia

Keď sú dospelí v spore, najviac trpia najmenší. Tí, ktorí si to nevybrali. Nechceli. Tí, ktorí nevedia pochopiť... Alebo rozumejú veľmi dobre. Ale čo keď je tento spor svetová vojna? Všetko je ešte viac neznesiteľnejšie. Naberá to hrôzostrašné rozmery.
Deti za nič nemohli, no aj tak sa na nich vojna nezmazateľne podpísala. Nenávratne zničila ich nevinné duše, podupala im sny. Boli také krehké. Museli však rýchlo dospieť. Inak by neprežili.
Smrť bola všade, kam sa pohli. Videli ju na vlastné oči. Tie obrazy z pamäti nikdy nevyhnali. Budú ich strašiť do konca života.
Stali sa z nich dospelí ľudia. Ľudia žijúci s démonmi minulosti.

Človek nevie pochopiť, ako je možné, že sa jedna ľudská bytosť dokáže správať tak neľudsky k inej. Svetlanine knihy sú nasmerované na človeka. Je zvykom, že ľudia si pri nej otvoria srdcia a povedia, čo ich trápi. Podelia sa o svoje utrpenie. Teraz si ale všetky osoby v diele museli spomenúť na detstvo. Roky, ktoré mali byť bezstarostné, no boli poznačené vojnou. Nik im ich nevráti späť. Prišli o ne. Vinou dospelých.

Vojna, to je moja učebnica dejepisu. Moja osamelosť... Vynechal som obdobie svojho detstva, stratilo sa z môjho života. Som človek bez detstva, namiesto detstva mám vojnu.
(str. 37)

Autorka je vynikajúca v tom, čo robí. Svoje knihy lepí kúsok po kúsku, je ochotná čakať aj niekoľko desaťročí, aby zo zlomených výpovedí a rozhovorov mohla vytvoriť dielo, ktoré má silné posolstvo a dopad na spoločnosť. Je veľmi trpezlivá. Na jej práci záleží. Osoby, ktoré zažili hrôzy svetovej vojny, umierajú. Už tu nebude nikto, kto by podal svedectvo. Zostanú nám len knihy. Spisovateľka sa snaží, aby prehovoril aj malý človek s veľkým srdcom. Vek, práca... nič také u nej nehrá rolu. Hlavné je, aby boli ochotní rozprávať. Preto nám prináša pohľad na ľudské tragédie z rôznych uhlov.

Dalo by sa povedať, že deti sú deti a každé má rovnaké zmýšľanie? To by som netvrdila. Tak to vôbec nie je. Áno, v niečom sa zhodujú, no kvôli tomu, že boli svedkami rôznych zverstiev, sa ich názory menia. Niektoré boli s rodinami, iné osireli a pozerali sa na všetko inak. Po rokoch si začnú spomínať. Spisovateľka im dala priestor, aby povedali, ako toto obdobie vnímali. Teraz bolo počuť len detský hlas. Všetci sa upriamili iba na to, o čom premýšľali a čo cítili, keď boli malí. Našli v sebe odvahu privolať spomienky. Nočné mory.

...odrazu sme si uvedomili, že sme posledné. Nami to končí... My sme poslední svedkovia. Naša doba končí. Musíme rozprávať...
Naše slová budú posledné...
(str. 293)
 

Videli to, čo by takýto malý (mladý) človek nemal nikdy vidieť. Niektorí boli až príliš maličkí, ale aj tak to cítili a zapamätali si. Nič im to už nevygumuje z mysle. Navždy sa to uchová. Zo slova detstvo sa stal pojem, ktorý im nič nehovoril. Nevedeli si to predstaviť. Mali iné problémy. Vojna im zmenila pohľad na svet. Zobrala šťastie, domy, ba aj celé rodiny. Ale títo ľudia prežili, dospeli, no nezabudli, pretože zabudnúť sa nedá. To dobré aj to zlé, čo v detstve zažijeme, nás sprevádza celým životom. Ovplyvňuje nás to. Poslední svedkovia sú zlomení. Prežili príšerné veci a niečo v nich zomrelo. Časť z nich. Tá detsky naivná, plná snov...

Svetlana to zase dokázala. Písala na prvý pohľad o obyčajných ľuďoch, ale čitateľ rýchlo zistí, že sú výnimoční. Všetci sú, len sa treba dopátrať k ich životným príbehom. Ona to vie úžasne. Každá osoba je pre ňu zaujímavá. Vidieť to. Táto kniha je však podľa mňa omnoho bolestivejšia, lebo sa na situácie pozeráme výlučne detskými očami, aj keď si spomínajú dospelí. Sú to živé spomienky, a to nám ukazuje, do akej miery brutálna vojna poznačila maličké ustráchané srdiečka.
 

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.

Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.