Martin Pollack - Smrť v bunkri (Správa o mojom otcovi)

Rodinu si nevyberáte. V detstve vás formuje. No čo keď pozostáva z ľudí, ktorí uznávajú zvrátené hodnoty? Ovplyvní to dieťa? A ak áno, akým spôsobom?
Martin Pollack sa odhodlal na veľmi odvážny krok; potreboval zistiť, ako hlboko prenikol nacizmus do jeho rodiny. Biologický otec bol totižto vysokopostavený gestapák, ktorý mal krv na rukách.
V tejto knihe sa vydáva po jeho stopách, aby sa dozvedel všetko o živote a smrti tohto človeka. Uvedomuje si, že niektoré skutočnosti budú príliš bolestivé, ale nevzdáva to. Túži odhaliť pravdu – nech je akákoľvek. Musí sa vyrovnať s minulosťou svojho rodiča za každú cenu. Dokáže to?

Je veľmi ojedinelé, ak sa niekto rozhodne vyhrabať rodinnú špinu. Niečo, o čom nik nechce rozprávať, pretože pravda bolí a fakt, že vaši príbuzní nie sú práve najlepší ľudia zraňuje ešte viac. Iní by na to chceli určite zabudnúť. Tváriť sa, akoby sa to vôbec neudialo, no minulosť sa už nedá zmeniť a je dôležité o nej hovoriť, aby sa neopakovali rovnaké chyby alebo aby si niekto uvedomil svoje zlé rozhodnutia. Čo však chcel docieliť autor, keď sa rozhodol pre tento krok? Utíšiť osobných démonov. Nutne sa potreboval dozvedieť, aké črty zdedil. Vychovávali ho aj rodičia jeho otca. Má v sebe zlo ako on? Dá sa niečo také vlastne prenášať na potomkov? Aká je pravda?

Hľadal som bunker, v ktorom pred päťdesiatimi šiestimi rokmi našli môjho mŕtveho, zastreleného otca. Chcel som lepšie pochopiť okolnosti jeho smrti a porozumieť dôvodom, ktoré ho do tejto spolkovej krajiny priviedli. Pátranie som roky odkladal, možno aj z podvedomého strachu, že pri rešerši naďabím na skutočnosti, ktoré prekonajú moje najhoršie predtuchy.

Martin Pollack o Smrti v bunkri

Prečítala som pár stránok a nastal problém. V recenzii na Amerického cisára som písala, že spisovateľov štýl písania sa vyznačuje priamosťou, strohosťou, objektívnosťou... a v texte neprevládali emócie... Zdalo sa, že toto sa tu znovu zopakuje. Žiadny autor nedokáže zmeniť štýl, akým píše a toho som sa desila. Bála som sa, že dielo spracuje tak, akoby sa ho vôbec netýkalo a on bude len pozorovateľ, čo by bolo veľmi zvláštne.
 

Knihu spracoval ako historik. Objasnil nám, ako bola jeho rodina zapletená do hrôzostrašných udalostí, ktoré sa odohrávali v Rakúsku. Ukázal nám osudy ľudí, ktorých ovplyvnila a ktorým zničila životy. Všetko písal s odstupom a neosobne, aj keď sa stále pokúšal ísť do podrobností (ako mu to pramene dovoľovali, lebo v rodine všetci mlčali). Postupne som však zistila, prečo je to tak. Bolo to preňho príliš bolestivé, no s každou novou stránkou sa čitateľovi otvára čoraz viac. Necháva nás nahliadnuť do jeho myšlienok a spomienok. Mala som pocit, že toľko skrytého utrpenia nie je jedna osoba schopná uniesť. Martin to napriek tomu zvládal. Ani neviem popísať, aký veľký obdiv prechovávam k tomuto človeku. Hrabal sa v minulosti, aj keď ho to mohlo psychicky zničiť.

Tieto zistenia ho priviedli tiež na Slovensko. Aj tu jeho otec plnil rozkazy. Slovákom sa v texte venuje dosť pozornosti. Či sa už chcete dozvedieť o našich dejinách, alebo vás zaujal postoj autora, kniha vám má čo ponúknuť, pretože je prepracovaná. Spisovateľ sa nezameral len na svoju rodinu. Zahrnul do toho všetkých ľudí a udalosti, ktoré sa jej aj nepriamo dotýkali. Nezabudol ani na historické súvislosti. Znovu vytvoril celistvé dielo.
 

Radi mi fungovanie sveta vysvetľovali stručne, heslovito. Ich názory nepripúšťali žiadne protiargumenty. Američania boli svine. Francúzi boli svine. Židia, samozrejme, takisto. Aké jednoduché! Svine Česi našich úbohých SS-Mannov vešali za nohy, posťažovala sa stará mama, keď som ako sedemnásťročný oznámil, že chcem ísť na výlet do Prahy.
(str. 55)

Kniha bola vydaná v roku 2004, no jeho pátranie sa ešte neskončilo. Prekladateľ Michal Hvorecký nám poskytol v závere doplňujúce informácie, ktoré nám ozrejmili, čo sa dialo potom. Sú najaktuálnejšie. Patrí mu moja veľká vďaka. Teraz viem, akým smerom sa uberali Martinove kroky a aké texty o svojom otcovi ešte publikoval. To ma len viac utvrdilo v tom, že táto časť rodinných dejín je preňho príšerná. Nikto z nás si nevie predstaviť, ako sa musí cítiť.

Keď čítam niečo hrozné, tak sa sústreďujem iba na obete, spisovateľ je väčšinou sprostredkovateľ, ktorý sa nám snaží priblížiť ľudské osudy (áno, nájdu sa aj výnimky). Smrť v bunkri bola sčasti autobiografia, takže čitateľ súcití s obeťami, ale tiež so samotným Pollackom. Toto vami pohne. Hlavne keď sa budete pokúšať analyzovať autorove myšlienky...

Hodnotenie: 5/5 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.

Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.