Edgar Allan Poe - Zlatý skarabeus

Edgar Allan Poe je predstaviteľom klasického hororu. Jeho predstavivosť je zvláštna, naháňajúca hrôzu, príliš nepochopiteľná, a to zaručuje, že dokáže prebudiť v čitateľovi strach aj dnes. Poviem vám pravdu, ja som ho veľmi podcenila a doteraz sa neviem spamätať z toho, ako ma dokázal vyľakať.
Vo svojich textoch využíva témy posmrtného života, smrti, preludov, ktoré môže vyprodukovať myseľ, takže všetko je nanajvýš znepokojivé. Divný je však fakt, že človek si nič z toho na začiatku neuvedomuje.
Autor sa s nami pekne zahral. Vôbec som nevedela, že skoro všetky poviedky budú mať až taký temný rozmer. Takto si predstavujem majstra hororov. Jeho podpis je nezameniteľný a jeho diela nadčasové, pretože aj dnešný čitateľ si môže náhle uvedomiť, že sa bojí.
 

Bola som hrdinkou. Ako ma už dokáže vystrašiť autor, ktorý žil v 19. storočí? Horory nečítam ani nepozerám. Naháňa mi to strach. Teraz sa asi pýtate: Prečo to čítala? Myslela som si, že hranice hnusu a zdesenia sa z roka na rok posúvajú, takže ak je Edgar zakladateľom tohto žánru, bude to slabý odvar. Pripravovala som sa aj na takú možnosť, že sa budem smiať na situáciách, ktoré by ma mali vystrašiť. Realita bola však iná...

Kyvadlo kmitalo kolmo na moje telo. Všimol som si, že polmesiac bol vytvorený tak, aby zasiahol oblasť srdca. Rozreže tkaninu mojej kutne a potom pohyb zopakuje zas – a zas – a zas.
(str. 19)

Ku knihe som sa dostala vždy večer. Ako naschvál. Prvý deň som si myslela, že všetko bude v poriadku, no hneď ma vyviedla z omylu úvodná poviedka, v ktorej sa stupňovalo napätie a hrôza. Brilantné. Nebála som sa veľmi, ale už som začala tušiť, že spisovateľove fantázie nie sú pre každého a ak to má byť horor, tak aj bude. Trošku ma zmiatol príbeh Zlatý skarabeus. Priznávam sa, nepochopila som to. Hlavne zápletka mi dala zabrať. Stále som nerozumela, o čo autorovi ide. Niektoré poviedky neodrážali atmosféru knihy. Raz som sa veľmi bála, druhý raz som bola zmätená a znudená. Tento počin má svoje silné aj slabé miesta. Nemusia vás osloviť všetky príbehy.

Ukázal prstom na moje oblečenie – bolo zablatené a pokryté krvou. Nič som nepovedal a on ma vzal nežne za ruku. Mal som ju doškrabanú od ľudských nechtov. Ukazoval na nejaký predmet opretý o stenu. Niekoľko minút som naň uprene hľadel. Bol to rýľ.
(str. 83)

Cením si, že na konci diela bolo o každom príbehu niečo povedané. Také krátke zhrnutie, zaujímavosti a postrehy, ktoré nám mohli uniknúť, preto vám radím, aby ste to nečítali skôr, ako samotný príbeh. Mohlo by sa vám to vypomstiť. Samozrejme, do vysvetliviek, ktoré tam tiež sú, môžete nahliadnuť – je to priam želané, lebo niektoré výrazy asi nebudete poznať.

Tie najhrôzostrašnejšie poviedky sú založené na pozornosti čitateľa a manipulácií s jeho mysľou. Z nevinného rozprávania sa môže šmahom ruky stať niečo úplne iné. Niečo, čo vám navodí zlý pocit a zimomriavky. Edgar to určite v hlave nemal v poriadku, a to ho predurčovalo na písanie textov, ktoré presahovali hranicu zmyslového vnímania. Dalo by sa teda povedať, že vo väčšine svojich poviedok využíva podprahové vnímanie. Čitateľ si až na konci uvedomuje, o čom vlastne čítal a že celú tú dobu si namýšľal niečo iné. Neviem vám to lepšie vysvetliť. Museli by ste to zažiť. Všetko, čo pôsobí tak nevinne napokon skončí veľkým prekvapením a hrôzou. Je úžasné, ako sa dokáže autor zahrať s našou mysľou. 

Hodnotenie: 3/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu SnowMouse Publishing.

 Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.