Svetlana Alexijevič - Vojna nemá ženskú tvár

Čo si o nás myslia muži? Domnievajú sa, že ženy sú psychicky aj fyzicky slabé. Že nič nezvládnu. Že ich musia ochraňovať, pretože si samy neporadia. Vojna a ženy? Nemysliteľné! Iba ak by zastávali pozíciu kuchárok a práčok. Žiadne priame strety s bojmi. Ale predsa...
Čo ich prinútilo bojovať, riskovať životy a dávať do toho všetko? Ako to vyzeralo na fronte z ich pohľadu? V čom sa to líši v porovnaní s pohľadom mužským?
Čitateľ vidí úplne inú tvár vojny. Prerozprávanú nežnejším spôsobom. Sústredenú na maličkosti, ktoré vytvárajú dôležitý základ. Základ toho, ako by sme sa mali pozerať na krvavé boje. Samozrejme, fakty a čísla sú tiež dôležité, no netreba zabúdať na ľudskú stránku. Na silného človeka, ktorý je ochotný pretrpieť všetky hrôzy...
 

Kniha pôvodne vyšla v Nakladateľstve Pravda roku 1990 (originál: rok 1988), bola však cenzurovaná a zdalo by sa, že neúplná, keďže Svetlane sa ženy ozývali stále. Preto chápem potrebu vydať dielo nanovo. Ak nie, možno by tam chýbali veľmi zaujímavé veci. Bolo to nevyhnutné. Mám však pocit, že autorka by takto mohla písať donekonečna. Táto téma je na to priam stvorená – na nevypovedané skutočnosti, ktoré sa boja byť vyslovené.

Dlho som premýšľala nad názvom knihy. Človek ho môže pochopiť nasledovne: Vojna nemá ženskú tvár – ženy na vojnu nepatria alebo ženy by ju nikdy nedopustili. Na strane 251 som našla výstižnú vetu: „Na vojne niet ženských vôní, sú tam len mužské. Vojna má mužský zápach.“ Tak či tak, dielo vás prinúti rozmýšľať už v momente, keď zbadáte, ako sa volá.

O čom bude moja kniha? Nuž, ešte jedna kniha o vojne... Prečo? Boli už tisícky vojen – malé a veľké, známe i neznáme. A veľa sa o nich písalo. Ale... Písali muži a o mužoch – hneď to bolo vidieť. Všetko, čo vieme o vojne, poznáme z „mužského hlasu“. Všetci sme v zajatí „mužských“ predstáv o vojne a „mužských“ pocitov z vojny. „Mužských“ slov. A ženy mlčia.

 Svetlana o knihe

Zbožňujem Svetlanu. Netrpezlivo čakám na jej ďalšie reportáže. Mám všetky knihy, ktoré v preklade vyšli. Získala si ma okamžite. Keďže som však jej práce nečítala chronologicky, stalo sa to, čo sa nemalo. Podľa mojich dostupných informácií, ktoré som našla, som zistila, že práve táto kniha je jej prvotina. Overovala som si to. Ak sa však mýlim, vopred sa ospravedlňujem. Začala som sa v tom hrabať, keď som nadobudla dojem, že nepíše tak, ako som bola zvyknutá a chcela som zistiť prečo. Áno, boli tam ťažké ľudské osudy, láskavý prístup, trpezlivosť a ďalšie veci, ktoré vám povedia, že čítate Svetlanu Alexijevič, no niečo je predsa zmenené. Spôsob, akým zasahuje do textu. Nie, nechápte ma zle, postavy necháva rozprávať tak, ako zvyčajne, toho sa báť nemusíte. Ide o to, že sa až veľmi snaží popísať postup svojej práce. Je to zjavné. Do niektorých kapitol vsunula svoj predslov. Netvrdím, že to je zlé, ale mala som pocit akoby sa bála, že ju verejnosť bude obviňovať, že nenapísala pravdu. Badala som jej neistotu. Bolo to pre mňa zvláštne, pretože v iných knihách pôsobí síce milo, no zároveň sebaisto. Na druhú stranu, je úžasné pozorovať jej progres. Som rada, že viem, ako začala jej cesta a ako sa postupom rokov formovala.

Vojna nemá ženskú tvár je o sovietskych bojovníčkach. Prečo bojovali? Prečo opúšťali svoje rodiny? Musím sa priznať, že som im na začiatku krivdila. Nie všetko mi dávalo zmysel. Ba niektoré situácie boli pre mňa viac ako nepochopiteľné. Prečo sa rozhodli robiť to, čo robili? Na prvých stránkach som začala tušiť, že ich zmýšľanie nikdy nepochopím. Nedokážem chápať ich priority. To, čo dokázali vykonať pre záchranu vlasti... Ale ako som sa zoznamovala so životnými príbehmi, menila som názor. Ich konanie malo väčšinou hlbší význam, ktorý čitateľ odhaľuje postupne. Je to mrazivé čítanie, rozprávané so ženským citom. Dostane sa vám pod kožu. Je možné, aby si zachovali ženskosť v mužskom kolektíve? Aby nestratili súcit? Aby mohli naďalej fungovať ako ženy? To sa dozviete...

Keď som prvý raz videla raneného, omdlela som. Potom to bolo lepšie. Keď som sa prvý raz plazila pod letiacimi guľkami, kričala som tak, že môj krik prehlušil dunenie boja. Potom som si privykla. O desať dní ma ranilo, sama som si vybrala črepinu, obviazala sa.
(str. 85)

Dielo je typická Svetlanina reportáž, len s jedným rozdielom, ktorý môžete (alebo nemusíte) postrehnúť. No aj tak vám dá veľa. Väčšinou počúvame o hrdinských skutkoch mužov, no čo ženy? Na tie akoby sa zabúdalo. Autorka to nemohla dopustiť a ukazuje nám svet, o ktorom sa až tak nehovorí. Odkrýva príbehy, ktoré boli dávno pochované. Zistíte, do akých vecí zasahovala ženská ruka a čo museli podstupovať, aby dokázali vo vojne prežiť. O niektorých skutočnostiach sa vám ani nesnívalo...

Hodnotenie: 4,5/5 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.

Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.