Neurológ Oliver Sacks sa snaží, aby poruchy mozgu pochopila aj široká verejnosť. Podarilo sa mu to?V dvadsiatich štyroch kapitolách rozdelených do štyroch tematických celkov doktor odhaľuje záhady fungovania mozgu a približuje nám, čo všetko sa môže s človekom stať, ak nastane chyba.
Príbehy sú tragicko-komické, no viac by som sa prikláňala k tragédii, keď si uvedomím, že sú reálne a ľudia takto naozaj žijú.
Aký je to pocit, keď je myseľ váš najväčší nepriateľ? Alebo keď si vôbec neuvedomujete, že nejaký problém máte?
Vedela som, že autor je doktor. Priam som sa tešila na to, ako bude vysvetľovať laikom fungovanie mozgu. Dotešila som sa hneď v úvode, keď som zistila, že on je jeden z tých špecialistov, ktorí vás unudia len čo prejdete cez ich prah. Niežeby sa nesnažil, to nie, no svoje poznatky nedokázal vôbec pretaviť do „ľudskej reči“.
Vedela som, že autor je doktor. Priam som sa tešila na to, ako bude vysvetľovať laikom fungovanie mozgu. Dotešila som sa hneď v úvode, keď som zistila, že on je jeden z tých špecialistov, ktorí vás unudia len čo prejdete cez ich prah. Niežeby sa nesnažil, to nie, no svoje poznatky nedokázal vôbec pretaviť do „ľudskej reči“.
Nielenže doktor P. čoraz častejšie nedokázal rozoznať tváre, ale videl tváre, keď tam žiadne neboli: žoviálne na ulici poklepkával po hlave hydranty a parkovacie automaty, pretože si myslel, že sú to deti. Prívetivo sa prihováral ozdobným kľukám na nábytku a bol zarazený, keď neodpovedali.
(str. 23)
(str. 23)
Nie všetko bolo zlé. Autor má dar prerozprávať príbehy ľudí, ktorí ho navštívili – tie boli vždy zaujímavé -, ale nechával im veľmi malý priestor. Vždy skĺzol do analyzovania, vysvetľovania, vytiahol na nás všakovaké odborné štúdie, ktoré ma ešte viac poplietli, citoval kapacity z odboru neurológie a normálnemu čitateľovi to nedalo nič. Môj názor, že vedci a doktori nevedia svoje znalosti podať širokej verejnosti, sa len viac upevnil.
V každom tematickom celku, ktorý kniha mala, sa nachádzal úvod, ktorý mi mal naznačiť, aké poruchy mozgu to budú tentoraz. Viem, že úvody sú dobré, ale v tomto diele ma len odrádzali od čítania. Ak by som nemusela, nedočítam to. Oliver si neuvedomoval, že neprednáša svojim kolegom, ale prihovára sa ľuďom, ktorí o danej problematike nevedia nič. Osobne si myslím, že sa, chudák, nazdával, že píše zrozumiteľne. V texte cítiť ten zápal pre vysvetľovanie, aj úpornú snahu prinútiť čitateľa chápať. Realizácia zlyhala na plnej čiare. Nemohla som sa dočkať, kedy prejdem na ďalší prípad, aby som aspoň niečo chápala.
Síce boli úvody príšerné, nevedela som, čo ma ešte čaká. Každý prípad mal totižto doslov, kde sme sa dozvedeli, ako sa pacientom darí, ako napredujú, ale zvyčajne si zas uchmatol to hlavné slovo on a porovnával situácie s ďalšími prípadmi, ktoré vytvorili v knihe väčší zmätok, aký tam bol doposiaľ.
Ešte nikdy som sa pri čítaní tak nenudila. Chápem, že je lekár a musí sa vyjadrovať odborne a tiež nemôže dopustiť, aby jeho dielo skĺzlo do kategórie „náučná literatúra pre idiotov“, ale ja som nechápala skoro ničomu. Prikladám vám ukážku. Som hlúpa ja alebo je to naozaj nezrozumiteľné a zložité aj pre vás?
V každom tematickom celku, ktorý kniha mala, sa nachádzal úvod, ktorý mi mal naznačiť, aké poruchy mozgu to budú tentoraz. Viem, že úvody sú dobré, ale v tomto diele ma len odrádzali od čítania. Ak by som nemusela, nedočítam to. Oliver si neuvedomoval, že neprednáša svojim kolegom, ale prihovára sa ľuďom, ktorí o danej problematike nevedia nič. Osobne si myslím, že sa, chudák, nazdával, že píše zrozumiteľne. V texte cítiť ten zápal pre vysvetľovanie, aj úpornú snahu prinútiť čitateľa chápať. Realizácia zlyhala na plnej čiare. Nemohla som sa dočkať, kedy prejdem na ďalší prípad, aby som aspoň niečo chápala.
Síce boli úvody príšerné, nevedela som, čo ma ešte čaká. Každý prípad mal totižto doslov, kde sme sa dozvedeli, ako sa pacientom darí, ako napredujú, ale zvyčajne si zas uchmatol to hlavné slovo on a porovnával situácie s ďalšími prípadmi, ktoré vytvorili v knihe väčší zmätok, aký tam bol doposiaľ.
Ešte nikdy som sa pri čítaní tak nenudila. Chápem, že je lekár a musí sa vyjadrovať odborne a tiež nemôže dopustiť, aby jeho dielo skĺzlo do kategórie „náučná literatúra pre idiotov“, ale ja som nechápala skoro ničomu. Prikladám vám ukážku. Som hlúpa ja alebo je to naozaj nezrozumiteľné a zložité aj pre vás?
Propriocepcia dokáže do značnej miery kompenzovať poškodenia vnútorného ucha. Pacienti, ktorým chirurgicky odstránili kanálikovú časť stredného ucha (ako sa to občas robí, aby sa odstránil neznesiteľný, zmrzačujúci závrat vážnej Ménièrovej choroby), sprvu neschopní stáť vzpriamene alebo urobiť jediný krok, sa môžu naučiť zapojiť a zlepšiť propriocepciu; konkrétne používať senzory obrovského najširšieho svalu chrbta ako doplnok a nový vyvažovací orgán, pár veľkých proprioceptorov v tvare krídel. Keď pacienti získajú prax a stane sa z toho zvyk, dokážu sa postaviť a chodiť – nie dokonale, ale bezpečne, s istotou a ľahkosťou.
(str. 86)
(str. 86)
Kniha je vhodná pre ľudí, ktorí sa seriózne zaujímajú o neurológiu a ktorým neprekáža, že si budú musieť odborné termíny hľadať na internete, pretože tam nie je slovník. Doktor na to asi zabudol, keď tak horlivo vysvetľoval nevysvetliteľné. Zdá sa, že v diele môže pre laika panovať iba zmätok. Užije si len niektoré časti – konkrétne životné príbehy ľudí. Skôr ho rozbolí hlava, akoby pochopil pracovanie mozgu v interpretácii Olivera Sacksa.
Hodnotenie: 1/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Inaque.
Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse.
Já se přiznám, že se mi kniha fakt líbila, a to jsem ji četla kdysi na gymplu jako literaturu k přijímačkám a mé znalosti neurologie byly tehdy oproti dnešku dost chabé. Ale je fakt, že Sacks je hodně odborný a ve svých knihách na rozdíl od jiných používá spoustu odborných termínů a vůbec se vyjadřuje tak, že to bez hlubšího porozumění tématu nemusí být snadno stravitelné.
OdpovedaťOdstrániťCo se týče podobných příběhů, doporučuju Yaloma nebo knihu Padesát minut (v Čechách ji vydalo nakladatelství portál) - je to více zaměřené na příběhy z psychologické/psychiatrické praxe, což je přeci jen jednodušší k předání veřejnosti než něco neurologického :)