Novinár Kazimierz Moczarski bol viac ako desať rokov väznený kvôli vykonštruovanému procesu. V roku 1949 sa delil o celu s generálom SS Jürgenom Stroopom, ktorý mal na svedomí tisícky ľudských životov. Vo väznici Mokotów vznikli Rozhovory s katom, ktoré vás oberú o dych. Najväčšia časť z nich sa sústreďuje na likvidáciu varšavského geta. V tomto momente zohral Stroop dôležitú úlohu – vydával rozkazy, ktoré boli v rozpore s ľudskosťou. Kazimierz sa nepohyboval len na povrchu. Snažil sa preniknúť čo najhlbšie. Čitateľ sa dozvie aj zákulisné tajomstvá Tretej ríše, ktoré vytvárajú ešte mrazivejší pohľad na celkové dianie a zistí, ako sa generál postupne dostával k moci – začína chronologicky, teda jeho detstvom, až po úplný pád.
Kniha je v necenzurovanej podobe a doplnená o doslov historika Dušana Segeša, ktorý nám na záver všetko zhrnul a objasnil fakty, ktoré autor v diele nespomenul kvôli zrejmým príčinám.
Aké je to deliť sa o taký malý priestor s nepriateľom? Vtedy vám napadnú hocijaké myšlienky, no Moczarski sa snažil nevytvárať konflikty. Vedel, ako to vo väzení chodí. Namiesto toho sa pokúšal z tejto nezvyčajnej situácie vyťažiť maximum. Zapol svoje novinárske „ja“ a všetky subjektívne pocity išli bokom. Niekedy sa stalo, že neudržal emócie pod kontrolou, ale to bolo len ojedinele. Postupne som sa dozvedela, že autor má veľmi osobné dôvody nenávidieť tohto esesáka a všetko mi dávalo čoraz menší zmysel. Ako s ním dokáže dýchať ten istý vzduch a rozprávať sa s ním? Počúvať jeho chválenkárske rečičky? Jeho popletené ideológie? Na to je potrebná veľká dávka sebakontroly alebo stav na pokraji šialenstva. Nečudo, keď sedel roky v cele. Vysvetlenie sa ponúka v doslove, ale aj tak sa mi to zdá veľmi čudné.
„Takže vy ste, Herr Stroop, nevedeli, že mŕtvoly Židov v gete z posledných dní akcie sú premiešané s mŕtvolami Poliakov, väzňov z Pawiaka, ktorých hromadne zastrelili Hahnovi podriadení na jeho rozkaz? A že nie všetky neskoršie mŕtvoly z obdobia majora Bundkeho boli mŕtvoly Židov? Že Hahnovi podriadení deň čo deň katovali na váš účet (alebo na účet majora Bundkeho) Poliakov, ktorých chytili v árijskej štvrti a likvidovali v gete?“
„Nevedel som.“
„Naozaj?“
Stroop mlčal. Schielke takisto a ku mne sa vracali tie najosobnejšie spomienky.
(str. 274)
Nechápte ma zle, nechcem túto knihu vôbec zhadzovať. No keď sa na dianie pozrieme so zdravým úsudkom a nezainteresovane, načrtajú sa nám tu „menšie“ nezrovnalosti. Niektoré analyzoval aj historik na konci diela. Počas čítania som sa zamýšľala nad tým, že novinár bol so Stroopom v cele od 2. marca do 11. novembra 1949 a na slobodu ho prepustili až 25. apríla 1956. Ako si dokázal všetko zapamätať? Tvrdil, že je to do bodky autentické. Ľudský mozog má neskutočnú kapacitu, no využíva, ak sa nemýlim, iba desať percent. Nie je možné, že si dokázal zapamätať 400 strán rozhovorov. Prikláňam sa k názoru historika, teda, že rozhovory parafrázoval a pozeral si aj historické pramene. Inak by to dokopy nedal. Keď som uvidela anotáciu tohto diela, myslela som si, že Moczarski zostavil knihu z tajných zápiskov, ktoré si písal po nociach. Myslela som si, že väzni pri sebe môžu mať papier a pero (alebo ceruzku) na písanie listov. Realita ma sklamala.
Môj druhý problém je ten, že len výnimočne opravoval Stroopa, keď mu predostrel nejakú zavádzajúcu informáciu, a keď mu druhý spoluväzeň – ďalší esesák Gustav Schielke – podal inú verziu, tak si to pri písaní knihy zvyčajne vôbec neoveril. Viem, nie všetko sa overiť dá - niečo je stále zahalené do rúška tajomstva, no mohol aspoň napísať, že sa mu nepodarilo zistiť pravdu. Takéto veci takmer nekomentoval a ja som nevedela, čo si mám z toho vybrať. Nechal to tak, ako to povedali, aj keď si očividne v názoroch odporovali. Budilo to dojem, že novinár je iba sprostredkovateľ a nechce nič navyše dopĺňať. Tento fakt ma zamrzel. Čakala som niečo viac. Bola som zmätená. Nevedela som, čomu mám veriť. Rástla vo mne nedôvera.
Mala som rada časti, keď Moczarski analyzoval psychiku svojich spoluväzňov. Gestá, mimika, zvyky, to je niečo, čo si zapamätáte aj po rokoch, takže som nemala pocit, že si autor do rozprávania niečo doplnil. Ani v prípade, keď sa rozprávali o detstve a svojich zážitkoch. Horšie to bolo s faktami a dátumami, ktoré sú vraj napísané od slova do slova. Neverím tomu. Nemôžem. Vtedy sa dej stával zložitým a spisovateľ si to nemal ako poznačiť. Poznáte hru „Telefón“? Mám pocit, že Rozhovory s katom sa deformácii pôvodných výpovedí nevyhli. Mozog si vždy k informácii niečo pridáva. K autentickosti by stačili nejaké záznamy prepisu dialógov, ktoré ale nemal.
Na knihu som čakala dlho. Tešila som sa na ňu. Mala som veľké očakávania – možno to je dôvodom môjho sklamania. Keby som sa na všetko nepozerala tak prísne a keby som bola ten čitateľ, ktorý dielo vníma ako beletriu, nie ako historický materiál, všetko by bolo v poriadku. Je napísané výborne, avšak, prílišný rozbor mu môže len uškodiť. Chýbali mi fakty. Ak sa na to pozrieme ako na psychologické dielo, je úžasnou sondou do mysle fanatického jedinca. Ak sa budete sústrediť na tento fakt, nič vás sklamať nemôže, pretože táto línia je zvládnutá na jednotku. Je mi to veľmi ľúto, no ostatné aspekty podľa mňa pokrivkávajú. Aj keď spisovateľ odviedol svoju reportérsku prácu výborne - ťal do živého, nechal rozhovor plynúť pozvoľna, aby sa dozvedel čo najviac (to sa mu podarilo) - stále ma nahlodávajú pochybnosti. Mám zmiešané pocity.
„Nevedel som.“
„Naozaj?“
Stroop mlčal. Schielke takisto a ku mne sa vracali tie najosobnejšie spomienky.
(str. 274)
Nechápte ma zle, nechcem túto knihu vôbec zhadzovať. No keď sa na dianie pozrieme so zdravým úsudkom a nezainteresovane, načrtajú sa nám tu „menšie“ nezrovnalosti. Niektoré analyzoval aj historik na konci diela. Počas čítania som sa zamýšľala nad tým, že novinár bol so Stroopom v cele od 2. marca do 11. novembra 1949 a na slobodu ho prepustili až 25. apríla 1956. Ako si dokázal všetko zapamätať? Tvrdil, že je to do bodky autentické. Ľudský mozog má neskutočnú kapacitu, no využíva, ak sa nemýlim, iba desať percent. Nie je možné, že si dokázal zapamätať 400 strán rozhovorov. Prikláňam sa k názoru historika, teda, že rozhovory parafrázoval a pozeral si aj historické pramene. Inak by to dokopy nedal. Keď som uvidela anotáciu tohto diela, myslela som si, že Moczarski zostavil knihu z tajných zápiskov, ktoré si písal po nociach. Myslela som si, že väzni pri sebe môžu mať papier a pero (alebo ceruzku) na písanie listov. Realita ma sklamala.
Môj druhý problém je ten, že len výnimočne opravoval Stroopa, keď mu predostrel nejakú zavádzajúcu informáciu, a keď mu druhý spoluväzeň – ďalší esesák Gustav Schielke – podal inú verziu, tak si to pri písaní knihy zvyčajne vôbec neoveril. Viem, nie všetko sa overiť dá - niečo je stále zahalené do rúška tajomstva, no mohol aspoň napísať, že sa mu nepodarilo zistiť pravdu. Takéto veci takmer nekomentoval a ja som nevedela, čo si mám z toho vybrať. Nechal to tak, ako to povedali, aj keď si očividne v názoroch odporovali. Budilo to dojem, že novinár je iba sprostredkovateľ a nechce nič navyše dopĺňať. Tento fakt ma zamrzel. Čakala som niečo viac. Bola som zmätená. Nevedela som, čomu mám veriť. Rástla vo mne nedôvera.
Mala som rada časti, keď Moczarski analyzoval psychiku svojich spoluväzňov. Gestá, mimika, zvyky, to je niečo, čo si zapamätáte aj po rokoch, takže som nemala pocit, že si autor do rozprávania niečo doplnil. Ani v prípade, keď sa rozprávali o detstve a svojich zážitkoch. Horšie to bolo s faktami a dátumami, ktoré sú vraj napísané od slova do slova. Neverím tomu. Nemôžem. Vtedy sa dej stával zložitým a spisovateľ si to nemal ako poznačiť. Poznáte hru „Telefón“? Mám pocit, že Rozhovory s katom sa deformácii pôvodných výpovedí nevyhli. Mozog si vždy k informácii niečo pridáva. K autentickosti by stačili nejaké záznamy prepisu dialógov, ktoré ale nemal.
Na knihu som čakala dlho. Tešila som sa na ňu. Mala som veľké očakávania – možno to je dôvodom môjho sklamania. Keby som sa na všetko nepozerala tak prísne a keby som bola ten čitateľ, ktorý dielo vníma ako beletriu, nie ako historický materiál, všetko by bolo v poriadku. Je napísané výborne, avšak, prílišný rozbor mu môže len uškodiť. Chýbali mi fakty. Ak sa na to pozrieme ako na psychologické dielo, je úžasnou sondou do mysle fanatického jedinca. Ak sa budete sústrediť na tento fakt, nič vás sklamať nemôže, pretože táto línia je zvládnutá na jednotku. Je mi to veľmi ľúto, no ostatné aspekty podľa mňa pokrivkávajú. Aj keď spisovateľ odviedol svoju reportérsku prácu výborne - ťal do živého, nechal rozhovor plynúť pozvoľna, aby sa dozvedel čo najviac (to sa mu podarilo) - stále ma nahlodávajú pochybnosti. Mám zmiešané pocity.
Hodnotenie: 3/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.
Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.
Ta knížka vypadá skvěle, jen tuším, že v našich knihkupectvích ji asi neseženu :) Mám ale dojem, že víc než recenze a obsah mě láká ta obálka, tihle je přesně styl, který mám ráda :)
OdpovedaťOdstrániťKnihy z tohto vydavateľstva sú aj na českom Martinuse :)
Odstrániť