Libby zdedila veľký luxusný dom po svojich biologických rodičoch, ktorých nikdy nepoznala - ako bábätko bola totižto adoptovaná. Vždy si ale predstavovala, aký by bol život s nimi. Verí, že tento dom jej poskytne odpovede na jej dlhoročné otázky a pomôže jej dosiahnuť vysnívanú budúcnosť. Zo ženy, ktorá nemala v živote nič, sa stala v sekunde boháčka. Zatiaľ čo ona rozmýšľa nad majetkom a praktickými vecami, minulosť ožíva, aby vypovedala krutú pravdu. Pred rokmi boli v dome nájdené tri mŕtve telá. Polícia sa domnievala, že išlo o členov sekty. Dialo sa tam niečo hrôzostrašné. Tá hrôza však na Libby trpezlivo vyčkáva. Striehne na to, kedy si uplatní nárok na svoje dedičstvo. Pravda už nechce byť dlhšie utajovaná. Nastala chvíľa, keď sa má všetko zmeniť od základov. Mladá žena ani netuší, aký sled udalostí spustila a aký vplyv to bude mať na jej budúcnosť.Anotácia sa mi zdala temná. Zaujala ma na prvý pohľad a príbeh som si musela prečítať. Nič ma nedokázalo odradiť. Dúfala som, že to bude také vynikajúce ako Stratené dievča. Sama neviem, prečo sa mi po prečítaní obsahu objavila práve táto spojitosť, no mala som silné tušenie, že príbehy budú podobné. Aby ste ma dobre pochopili: myslela som si, že toto rozuzlenie bude rovnakou fackou ako v Stratenom dievčati. Bola som si stopercentne istá. Nemohlo to dopadnúť zle. Anotácia predurčovala úspech tejto novinke a ja som to nevidela inak.
„Všetky knihy sú dobré.“
„To nie je pravda,“ protirečil som mu, „ja som čítal niekoľko veľmi zlých.“ Mal som na mysli Annu zo Zeleného domu, ktorú ma nútili čítať predchádzajúci školský rok a ktorú som považoval za najhlúpejšiu a najotravnejšiu knihu na svete.
„Neboli zlé,“ trpezlivo ma opravil. „Len sa ti nepáčili. Vôbec to nie je to isté. Jediné zlé knihy sú tie, ktoré sú zle napísané, a nikto ich preto nevydá. Všetky knihy, ktoré vyšli, budú pre niekoho dobré.“
(str. 89)
Potom prišlo veľké sklamanie. Priznávam sa, že dielo ma od začiatku nebavilo. Zdalo sa mi niečím známe. V poslednej dobe sa mi všetko zdá známe. Asi je to tým, že originalita si teraz dáva pauzu a príbehy sú iba napodobneninou iného príbehu. Keď sa nad tým zamyslím, autorom nie je čo vyčítať. Na trhu je už toľko kníh, že aj keď má človek vlastný nápad, ktorý nikde inde nevidel, stane sa to, že nevedomky vykráda spisovateľa, o ktorom možno v živote nepočul. Smutné, no pravdivé. Keď som sa začala dostávať do deja, pochopila som, ako je zostavený celý príbeh. Stále som čakala na okamih, ktorý so mnou zamáva, no zamávalo so mnou len to, že som presne tušila, čo bude nasledovať. Kniha je dobrá, len asi nevhodná pre tých, ktorí sa v tomto žánri cítia ako doma. Ja som sa premáhala, aby som ju dočítala. Pre mňa bola stratou času. Mrzelo ma to. Tajomná atmosféra ma začala vytáčať, pretože som vedela všetko, takže sa mi štýl písania zdal detinský a vôbec sa mi tam nehodil. Autorka rada zrýchľovala situácie a to ma hnevalo. Áno, určite by som sa unudila na smrť, keby nepríčetne pitvala opisy, takže z môjho pohľadu to bolo niekedy vyhovujúce, ale nechápala som, ako dokázala zrýchliť sled udalosti do takej miery, že o zlomovej situácii sa rozpísala iba na päť viet. Dobre, možno to preháňam. Nepočítala som to, no ona dokázala takto neprirodzene stopnúť celú knihu. Mám rada, keď si môže čitateľ domyslieť časť príbehu, ale toto bolo za čiarou znesiteľnosti. Akoby sme my mali dokončiť jej prácu. Nevedela, ako pokračovať ďalej, tak si povedala, že sa bude tváriť, že to tak má byť a nikto si to nevšimne. Tuším, že jej plán vyšiel, no ja som skeptická. Nemôže niečo začať a potom to nedokončiť, nechať niektoré veci úplne otvorené alebo sa o nich zmieniť iba okrajovo. Toto sa nerobí. Som smutná. Kam tento knižný svet speje, ak je literatúra tohto typu vychvaľovaná do nebies? Nie, to nie je správne. Ako ale vidíte vyššie, prvú ukážku z knihy som zvolila takto zámerne, lebo úžasne odráža charakter celého diela a aj mojej recenzie. Asi si spisovateľka uvedomovala, že jej počin sa nemusí páčiť každému. Ja s ukážkou súhlasím. Je pekne a pravdivo napísaná. Nie všetko, čo sa mne nepáči, musí byť brak. Ak ste v žánri zbehlí rovnako ako ja, dielo neodporúčam, no ak trilery čítate sporadicky, mohlo by to fungovať.
„To nie je pravda,“ protirečil som mu, „ja som čítal niekoľko veľmi zlých.“ Mal som na mysli Annu zo Zeleného domu, ktorú ma nútili čítať predchádzajúci školský rok a ktorú som považoval za najhlúpejšiu a najotravnejšiu knihu na svete.
„Neboli zlé,“ trpezlivo ma opravil. „Len sa ti nepáčili. Vôbec to nie je to isté. Jediné zlé knihy sú tie, ktoré sú zle napísané, a nikto ich preto nevydá. Všetky knihy, ktoré vyšli, budú pre niekoho dobré.“
(str. 89)
Potom prišlo veľké sklamanie. Priznávam sa, že dielo ma od začiatku nebavilo. Zdalo sa mi niečím známe. V poslednej dobe sa mi všetko zdá známe. Asi je to tým, že originalita si teraz dáva pauzu a príbehy sú iba napodobneninou iného príbehu. Keď sa nad tým zamyslím, autorom nie je čo vyčítať. Na trhu je už toľko kníh, že aj keď má človek vlastný nápad, ktorý nikde inde nevidel, stane sa to, že nevedomky vykráda spisovateľa, o ktorom možno v živote nepočul. Smutné, no pravdivé. Keď som sa začala dostávať do deja, pochopila som, ako je zostavený celý príbeh. Stále som čakala na okamih, ktorý so mnou zamáva, no zamávalo so mnou len to, že som presne tušila, čo bude nasledovať. Kniha je dobrá, len asi nevhodná pre tých, ktorí sa v tomto žánri cítia ako doma. Ja som sa premáhala, aby som ju dočítala. Pre mňa bola stratou času. Mrzelo ma to. Tajomná atmosféra ma začala vytáčať, pretože som vedela všetko, takže sa mi štýl písania zdal detinský a vôbec sa mi tam nehodil. Autorka rada zrýchľovala situácie a to ma hnevalo. Áno, určite by som sa unudila na smrť, keby nepríčetne pitvala opisy, takže z môjho pohľadu to bolo niekedy vyhovujúce, ale nechápala som, ako dokázala zrýchliť sled udalosti do takej miery, že o zlomovej situácii sa rozpísala iba na päť viet. Dobre, možno to preháňam. Nepočítala som to, no ona dokázala takto neprirodzene stopnúť celú knihu. Mám rada, keď si môže čitateľ domyslieť časť príbehu, ale toto bolo za čiarou znesiteľnosti. Akoby sme my mali dokončiť jej prácu. Nevedela, ako pokračovať ďalej, tak si povedala, že sa bude tváriť, že to tak má byť a nikto si to nevšimne. Tuším, že jej plán vyšiel, no ja som skeptická. Nemôže niečo začať a potom to nedokončiť, nechať niektoré veci úplne otvorené alebo sa o nich zmieniť iba okrajovo. Toto sa nerobí. Som smutná. Kam tento knižný svet speje, ak je literatúra tohto typu vychvaľovaná do nebies? Nie, to nie je správne. Ako ale vidíte vyššie, prvú ukážku z knihy som zvolila takto zámerne, lebo úžasne odráža charakter celého diela a aj mojej recenzie. Asi si spisovateľka uvedomovala, že jej počin sa nemusí páčiť každému. Ja s ukážkou súhlasím. Je pekne a pravdivo napísaná. Nie všetko, čo sa mne nepáči, musí byť brak. Ak ste v žánri zbehlí rovnako ako ja, dielo neodporúčam, no ak trilery čítate sporadicky, mohlo by to fungovať.
Keby sa Lisa viac snažila a viac analyzovala správanie postáv v minulosti, aspoň by ma niečo upútalo. No z jej analýzy psychopatov mám zmiešané pocity. Aj tu len hmlisto naznačila pár situácií. Viem, nechcela čitateľovi spôsobiť traumu, no práve to očakávame od psychologického trileru. Znie to divne, no viete, čo tým myslím. Situácie boli strašné, no spisovateľka sa bližším opisom vyhýbala. Keď bol nejaký konflikt medzi tyranmi a ich obeťami, rýchlo ten úsek opísala a sústredila pozornosť na niečo iné. Nedávalo to zmysel. Prečo to vlastne písala, keď sa toho bála a nemala na to vôbec žalúdok? Nie každý dokáže napísať knihu o zverstvách, ktoré sa páchajú na ľuďoch, a ona to nezvládla. Je asi príliš citlivá.
Pamätám si, kedy sa to začalo, ale nemám ani potuchy, ako sme sa od toho večera pred deviatimi mesiacmi dostali až do bodu, v ktorom cudzinci ovládli každý kút nášho domu a rodičia im to dovolili.
(str. 100)
Rodina v podkroví nebola knihou určenou pre mňa. Počas čítania som sa neprestajne nudila a nechcela som pokračovať ďalej. Z môjho pohľadu je dobrých asi posledných šesťdesiat strán. No tie sa iba približujú mojim štandardom. Z diela som nebola unesená, skôr som bola sklamaná, ako to napokon dopadlo. Mala som veľké očakávania, ktoré razom spľasli. Veď uznajte, koho by nenadchol takýto obsah diela?
Pamätám si, kedy sa to začalo, ale nemám ani potuchy, ako sme sa od toho večera pred deviatimi mesiacmi dostali až do bodu, v ktorom cudzinci ovládli každý kút nášho domu a rodičia im to dovolili.
(str. 100)
Rodina v podkroví nebola knihou určenou pre mňa. Počas čítania som sa neprestajne nudila a nechcela som pokračovať ďalej. Z môjho pohľadu je dobrých asi posledných šesťdesiat strán. No tie sa iba približujú mojim štandardom. Z diela som nebola unesená, skôr som bola sklamaná, ako to napokon dopadlo. Mala som veľké očakávania, ktoré razom spľasli. Veď uznajte, koho by nenadchol takýto obsah diela?
Triler Rodina v podkroví možno pre jeho originálnu zápletku, dve časové línie rozprávania, drastický a bezvýchodiskový pohľad na domáce násilie na deťoch, neobjasnené úmrtia a rozuzlenie celého príbehu označiť za majstrovské dielo svojho žánru. V knižnej produkcii v oblasti psychologického trileru je doslova výnimočné.
Ja som teda očakávala niečo úchvatné. Konečný výsledok ma nakoniec veľmi zarmútil. Možno sa stanem jedinou, ktorá má takýto názor, a ostatní sa budú rozplývať. Čas ukáže.
Hodnotenie: 2/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.
Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.
Na knižku sa chystám v najbližšie dni. Celkom sa na ňu teším, ale je pekné si prečítať aj názor niekoho, komu sa kniha až tak nepáčila. :) Som teda zvedavá, či mňa zaujme alebo nie. Pekne si to napísala.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem. Som zvedavá, či sa tebe bude pozdávať. :)
OdstrániťAnotácia ma veľmi zaujala. Ale nie som na trileri ani detektívky :D Vyzerá to tak, že nevyužila autorka potenciál, ktorý v nápade mala, čo je teda veľká škoda.
OdpovedaťOdstrániťTo je pravda, no možno keď trilery neobľubuješ, tak by to pre teba bolo výborné čítanie. Ja som mala veľké očakávania. :)
Odstrániť