streda, 20. júla 2016

Martin Pistorius - Väzeň vo vlastnom tele

Martin Pistorius bol dieťa ako každé iné, až kým v jeho dvanástich rokoch nenastal obrat. Zaútočila na neho zákerná choroba, ktorej lekári nedokázali prísť na podstatu. Prestal ovládať svoje telo, reč a stal sa väzňom vo vlastnom tele. Bol len duchom. Môžeme to prirovnať k pochovaniu zaživa; žijete, snažíte sa volať o pomoc, no nikto vás nepočuje, pretože si všetci myslia, že ste už dávno odišli z tohto sveta.
Pasáže, v ktorých opisoval to, ako sa cítil, boli pre mňa najstrašnejšie. Po chrbte mi behali zimomriavky, ale aj tak som musela čítať ďalej. Pred rozhodnutím, že si knihu zoberiem na recenziu, som sa najprv uisťovala, či takáto ťažká téma bude pre mňa vhodná. Niekedy som až príliš citlivá a všetko ma zasiahne ako hurikán. Napokon som sa rozhodla správne – vedela som to od prvej strany. Aj keď je dielo miestami hrôzostrašné, bude mať šťastný koniec. Počin budete odkladať s úsmevom na tvári a to je tá najkrajšia vec.

 
Či už trpíte nejakým postihnutím, alebo nie, Väzeň vo vlastnom tele vám otvorí oči. Čo všetko dokáže muž na vozíčku, ktorý stratil kontrolu nad svojimi pohybmi a hlasom? Veľké veci. Martin je inšpiráciou. Jeho príbeh ma zasiahol takou silou, že som si povedala: „Pozri, čo dokázal on. Prečo by si si aj ty nemohla splniť sny? Nenechaj sa odradiť druhými.“ Teraz si idem za tým, čo chcem. Nič vás „nenakopne“ lepšie, ako poznanie, že človek dokáže neskutočné veci, ak má odhodlanie – a to Martinovi nikdy nechýbalo. Zopárkrát sa síce stalo, že nevidel zmysel života, no niečo ho vždy prinútilo bojovať ďalej. Málokto to dokáže.

Roky, keď bol len duchom a nik nevedel, že jeho rozumové schopnosti choroba neovplyvnila, boli ťažké. Je zarážajúce, ako otrasne – s neúctou – s vami dokážu ľudia zaobchádzať, keď sa nazdávajú, že ste iba prázdna schránka. My ľudia sme zveri. Časti, v ktorých popisoval, ako sa k nemu správali opatrovateľky v sociálnych zariadeniach, sú tuším najsilnejším aspektom tejto výpovede a poskytujú nám ucelený obraz na tieto inštitúcie. (Aj na Slovensku sa kadečo popísalo, takže, bohužiaľ, toto nie je ojedinelý prípad.) Človek by čakal, že pre opatrovateľov by malo byť takéto povolanie ako poslanie, no niektorí to tak nevnímajú. Keď sa Pistorius dostal k opisom toho, čo všetko mu zamestnanci týchto zariadení robili, bolo mi z toho na vracanie. Preto vás znovu upozorňujem; ak ste citlivej povahy, radšej si prečítanie knihy rozmyslite. Nie, nechcem vás odrádzať – veď ani ja som neposlúchla svoj vnútorný hlas, ktorý vravel, že by som to nemala čítať. Ide mi len o to, aby ste dopredu poznali, že jeho život bol smutný a tento smútok vás môže zasiahnuť nečakanou silou. No, ako som už načrtla, všetko sa na dobré obráti – je podstatné, aby ste to vedeli.

Na internete som si pozrela jeho interview a vracal sa k situácií, ktorú opisoval aj v diele, a ktorá mi vyrazila dych; jeho matka, keď ešte nevedela, že vníma, mu povedala, že by mal zomrieť. Viem, aké je ťažké žiť s hendikepovaným človekom – vnímam to na svojej rodine, ale v žiadnom prípade by mama svojmu dieťaťu nemala nikdy povedať, že by malo zomrieť. Od okamihu, keď som si to prečítala, som cítila odpor k tejto žene – obraz o nej mi nepomohlo vylepšiť ani to, keď mu potom pomáhala s výberom komunikačného softvéru, aby konečne mohol vyjadriť to, čo potreboval -, no Martin sa snažil správanie svojej mamy všelijako ospravedlniť a to mi vohnalo slzy do očí. Jeho otec bol príkladný – staral sa o syna, čo mu sily stačili a mal ho nadovšetko rád. Ich láska bola obrovská. Cez stránky knihy bolo cítiť puto, ktoré medzi sebou mali a ja som bola šťastná, že má niekoho, kto ho tak bezhranične miluje. No o pár rokov sa v jeho živote mala objaviť veľká láska, ktorá mu zmení pohľad na svet... ale o tom potom.

Myslela som si, že len ja sa trápim určitými vecami, no zistila som, že to tak nie je. Akoby Martin poznal všetky moje obavy, napísal ich a následne ich vo svojom živote vyriešil. Tuším, že všetci postihnutí ľudia máme ten istý strach, tie isté nevypovedané otázky. Teraz som si viac ako istá, že takéto veci nestrašia len mňa. Príbeh ma upokojil – zistila som, že všetko časom príde, iba treba počkať.
Väzeň vo vlastnom tele je kniha, ktorú by si mal prečítať každý. Možno by sme sa stali viac ľudskými.

Hodnotenie: Ľudský život sa nedá hodnotiť, ale aj tak mu dávam 10/5
Áno, čítate správne.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.
 Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.

2 komentáre:

  1. Nedávno som dočítala knihu s podobnou témou - Dubnová čarodějka - nebol to však skutočný príbeh. Určite sa preto poobzerám aj po tejto knihe, nakoľko práve takéto ma zaujímajú. Tak akosi tiež vždy dúfam, že mi dajú aspoň pár odpovedí na moje nevyslovené otázky... Pekná recenzia. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čítala som si tvoju recenziu, Aly a určite si budem chcieť prečítať Dubnovú čarodějku aj ja.
      Ďakujem :)

      Odstrániť

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly