pondelok, 1. decembra 2014

Zamyslenie: "Poďme sa hádať, aj tak nemáme čo robiť."

Námet na tento článok som mala v hlave už dlho len som nemala odvahu som nevedela, ako to zrealizovať, aby som nakoniec niekoho neurazila, a aby to nedopadlo katastrofálne. Dúfam, že to tak nedopadne teraz. Iba sa potrebujem vypísať. Táto téma sa týka aj mňa. Tiež som sa zapájala do konfliktov a odstupom času zisťujem, že to nebolo na nič dobré. Teraz si radšej zahryznem do jazyka, prečítam si články, komentáre, ale už do toho nejako výrazne nezasahujem. Mám len jedny nervy a načo si ich kaziť. Už viac nie.
 
Keď som začínala s blogovaním, naivne som si myslela, že všetci ťahajú za jeden povraz a pomáhajú si. Áno, pomáhame si navzájom, lenže iba v rámci skupiny, do ktorej sme sa zaradili. Toto zaradenie nebolo impulzívne. Bol to dlhodobý proces, ktorý si nikto z bloggerov nevybral, ale musel ním nedobrovoľne prejsť, pretože každý máme iné charakterové črty a všetci si, samozrejme, padnúť do oka nemôžeme. Nováčikovia na to prídu sami.

Ak už máte nejaké množstvo čitateľov, zisťujete, že nič nie je také idylické, ako sa na prvý pohľad zdá a otvoria sa vám oči. Kde sa tu nabrali hádky? Veď tu doteraz neboli. Ale boli, len ste si to nevšimli alebo ste sa starali iba o to, ako rozbehnúť svoj začínajúci knižný blog a tešili ste sa z každého čitateľa blogu a nového komentára. Žili ste vo vlastnom svete a veľké hádky vás oblúkom obchádzali.

Konflikt môže odštartovať jeden nevinný článok. Buď je napísaný účelovo, aby rozprúdil diskusiu, alebo autor článku nemá nijaký zámer - píše to, aby sa mu uľavilo na duši (ako napríklad teraz ja), no tiež sa môže stať, že vôbec netuší, že niekoho to môže rozčúliť do nepríčetnosti. Vtedy sa ľudia hádajú hlava nehlava a niekedy sa stane, že ku koncu už nikto netuší, čo bolo pravou príčinou konfliktu, lebo všetko sa uberá iným smerom, ako sa na začiatku javilo. Všetci si chcú obhájiť svoju vlastnú pravdu a potom je z toho jeden veľký zhluk stále opakujúcich sa postojov a názorov, lebo nikto nevie akceptovať názor toho druhého. Takí sme ľudia. Taká som bola aj ja. Teraz sa na tom len smejem, pretože som tým ale naozaj nič nevyriešila. Nemalo to zmysel. Každý si bude vždy obhajovať svoju pravdu. Nič sa nezmení...

Nedokážete sa dištancovať od určitých vecí, no môžete ich prehliadať. Keď som začala zastávať tento názor, zistila som, že zainteresované osoby sa upriamujú iba na danú aktuálnu hádku a nič iné nevidia. Nevidia ani to, že naši čitatelia sa z nás smejú a majú to ako senzáciu a priam vyčkávajú, kedy niekto niečo iné poznamená, aby sme sa mohli ďalej hádať a oni aby mali o zábavu postarané. 
 
Je to až tragikomické, ale je to pravda. Viem to z prvej ruky. Mne jeden čas išli prasknúť nervy a kamarátka mi vravela, že dúfa, že sa ešte budeme hádať, aspoň má čo čítať. Vtedy som sa prvýkrát zamyslela nad tým, že toto asi nie je dobré. Že niečo nie je v poriadku. Áno, vytvárame články pre čitateľov, no nemali by ich ovplyvňovať naše hádky. Na blogu by mali byť iba veci, ktoré majú nejakú hodnotu, pretože ak nie, budeme ľuďom, pre ktorých píšeme blog, iba na smiech. Vraj robíme blogy len pre seba? To nie je pravda, pretože ak by bola, tak si píšeme namiesto blogu denník.

5 komentárov:

  1. Neviem či nezapájanie sa do ničoho je dobrou cestou, ale asi je to lepšie ako nekonečné hádky.
    Ináč však máš pravdu, že hádky tu boli aj predtým, preto nie celkom chápem, keď niekto tvrdí, že to tu predtým nebolo. Bolo. Ešte keď som nemala knižný blog, takže som bola len čítateľkou blogov, aj vtedy boli poriadne hádky, lenže ľudia si minulosť idealizujú a preto tvrdia, že kedysi to takto nebolo :)
    Osobne si myslím, že hádka v zdravých medziach (ak sa vzájomne nepoužívajú nadávky a neuráža sa konkrétna osoba atď.) môže byť niekedy aj prospešná, za predpoklady, že nakoniec si obidve strany uvedomia, že ten druhý má iný názor a akceptuje to. Ale ako píšeš, málo ľudí dokáže akceptovať názor druhého človeka bez toho, aby sa neurazil až do krvi. Často sa musím tiež zaťať, aby som radšej mlčala :D
    Myslím, že blog by sa mal písať predovšetkým pre seba - píšeš ho ty, mal by v prvom rade baviť teba a keď bude baviť teba, všimnú si to aj čitatelia. Blog je podľa mňa forma denníka, pre mňa teda určite, ručne by sa mi tie názory na knihy písať nechcelo :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veď vieš, aké sú hádky. Naozaj si myslím, že toto je najlepšie riešenie. No keby sa to mňa týkalo, samozrejme sa ozvem a ticho nebudem. Ale ak sa ma to nebude týkať, načo si kaziť nervy cudzími spormi :)
      Áno, niečo úplne iné by bolo, ak by si mala iba osobný blog, ale naše blogy sú prevážne recenzné a hádky by sa mali riešiť niekde inde. To je môj názor. Myslím tým také príspevky, ktoré chcú vyvolať diskusiu - hádku.
      Kedysi som písala moje dojmy z knihy ručne, (chcela som si niektoré vety, citáty zapísať, aby som na ne nezabudla a tiež som si niekedy písala, čo vo mne kniha zanechala) keď som nemala blog, takže mne by to problém nerobilo :)

      Ďakujem za komentár :)

      Odstrániť
  2. Myslím, že si to napsala velmi dobře a hlavně pravdivě. Já jsem si těch hádek ze začátku blogování taky nevšímala a když jsem zaznamenala velkou knižní hádku, kulila jsem oči. Tehdy jsem byla opravdu velmi překvapená. A pár věcí si uvědomila :)
    Do takových hádek se, ale nevměšuji, taky mám jenom jedny nervy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. Aj mne sa stalo to, že najprv som o hádkach nevedela a potom som bola prekvapená :D

      Odstrániť
  3. Nemám rada hádky, ale ak sú spojené s nejakou diskusiou, tak rada pridám vlastný názor a potom radšej zdrhnem :D

    OdpovedaťOdstrániť

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly